Obo je posvätná stavba z kameňov, prípadne vetiev stromov postavená na vrcholoch hôr, na horských priesmykoch, pri riekach, prameňoch, brehoch jazier alebo iných miestach uctievaných ľuďmi. Ide o zvyk starobylý a tieto obetištia sa stavali tam, kde podľa určenia šamana sídli duch, ochranca tohto miesta. Dnes, podľa učenia lámov je každé obo zasvätené jednému z burchanov lamaistického panteónu.
Šamanské miesto v Malej Stanišovskej jaskyni je voľnou kópiou z Dajan dérchín aguj v mongolských sajanských horách čo v preklade znamená Jaskyňa Najväčšieho nad všetkými. Toto miesto je spojené s najstaršími náboženskými tradíciami ľudí, ktorí tu žili v horách v dnešnom mongolsko-ruskom pohraničí. Ide o šamanské obetné miesto, zvané obo (ovo) z doby ešte predmongolskej, možno aj starotureckej alebo ešte staršej a pripomína prehistorické kultové jaskyne v Európe. Názov obo je mongolizované tibetské slovo do-bong čo znamená hromada kameňov, alebo do-bum čo v preklade znie stotisíc kameňov. Podobné miesta sú v Ruskej federácii, Mongolsku, Tibete, Kórei, Japonsku, časti Číny a bol to aj zvyk dávnych Peruáncov. Možnože to boli pôvodne len znamenia pre pútnikov, podobne ako dnešní kamenní mužíci v horách a iba neskoršie sa stali predmetom náboženského uctievania. Vytvorili ich pútnici, ktorí ďakovali položením kameňa duchom za to, že im dovolili v zdraví dosiahnuť vrchol priesmyku.
Pútnici ktorí idú okolo oba si dodnes zachovali staré tradície. Považujú za povinnosť priniesť naň nejakú obeť aby sa vyhli nešťastiu a preukázali mu úctu. Zavesia tu stužku, kus látky, ktorú si odtrhnú zo svojho odevu, alebo tu hodia trochu tabaku či cigaretu, položia drobnú mincu alebo tu obetujú trochu z potravy, ktorú si zobrali na cestu. Ak nie je nič poruke, tak pútnik považuje za nevyhnutné vytrhnúť vlas z hrivy svojho koňa a dať ho na obo. Po akte obetovania Mongoli obo tri krát v smere hodinových ručičiek obídu. Veľmi podobné obetné miesto dnes existuje aj v Európe na ceste medzi Permom a Bereznikmi na Urale v Ruskej federácii. Tento úkon opísal aj slovenský spisovateľ Dominik Tatarka, ktorý Mongolsko navštívil v roku 1953. Podľa nás obetovanie predstavuje zvyk, ktorý sa azda praktizoval ešte v predkresťanskom období aj v našich karpatských horách a úzko súvisí s magickým a tajomným svetom jaskýň.
obr.1: Obetné miesto v buriatskej osade Jelancy pri jazere Bajkal, rok 2005
obr.2: Obo v sedle neďaleko hlavnej cesty v severnom Mongolsku, rok 1994
obr.3: Obetné miesto pri ruinách kláštora Dajandérchín z konárov stromov, rok 1994
obr.4: Obetné miesto v jaskyni Dajan dérchín aguj, rok 1994
obr.5: Šaman z východnej Sibíri z národnosti Tofy, rok 1945
obr.6: Obo v sedle Kadyr-Oruk nad jazerom Karachoľ tvoriacim prameň rieky Kastarmy, rok 1989
obr.7: Iný podhľad na obetné miesto v jaskyni Dajan dérchín aguj, rok 1994
obr.8: Obo z konárov stromov pri prameni potoka Char-us pri jazere Chövsgöl nuur, rok 2002
obr.9: Obetné miesto v severnom Mongolsku pri rieke Űr gol pri ruinách kláštora Dajandérchín, rok 1994
obr.10: Šaman Valentín buriatskej národnosti žijúci pri jazere Bajkal, rok 2005
Spracované najmä podľa publikácie Pavel Poucha, Třináct tisíc kilometrů Mongolskem, Melantrich, Praha, 1957, foto P. Holúbek, foto šamana a oba prevzaté z knihy L. B. Meľnikova, Tofy, Východosibírske knižné vydavateľstvo, Irkutsk, 1994.
Medvedia štôlňa, Žiarska dolina
Podzemie pod vežami, Liptovský Ján
AGHARTHA