V ústí bočnej dolinky Stanišová do Jánskej doliny k najvýznamnejším a najväčším jaskyniam patria Stanišovské jaskyne. Veľká a Malá Stanišovská jaskyňa sa nachádzajú v južnom svahu Smrekovice a oveľa neskôr objavená Nová Stanišovská na protiľahlom svahu dolinky. Hoci topograficky ide o samostatné jaskyne, geneticky tvoria jeden celok, oddelený od seba Stanišovskou dolinkou. A hoci je Malá Stanišovská jaskyňa rovnako stará ako jej všeobecne známa a uznávaná veľká sestra, neužíva si rovnakej slávy. Napriek tomu ju navštevovalo a navštevuje množstvo ľudí, ktorí po sebe zanechali veľký počet nápisov. „Zvečňovací boom“ nastal na začiatku 20. storočia.

Pravdepodobne najstaršími nápismi – z tých, ktoré sa aspoň čiastočne zachovali – sú dva nápisy z roku 1910. Prvý je stručný oznam z jari 1910: 
„ELJEN A HET 1910 IV/3“ 

a druhý z jesene roku 1910 je potvrdením návštevy spoza Moravy. Majster Štěpán bol iste skvelý brusič kameňa, avšak gramatiku si zrejme nebrúsil bohvie ako dlho: 
„Štěpán Bednářík *1885, Brusič Kamene z Lužíc u Hodonína zde bil 11/12 1910“ 

Pri nápise z roku 1912 je viditeľný len samotný dátum: „1912“. Pravdepodobne z roku 1914 pochádza nasledujúci nedatovaný nápis: 
„IT VOLTUNK MI   Palkó F    VOLESKÝ. R   Csihornágbót“

V jeho bezprostrednej blízkosti je však datovaný nápis, vyhotovený pravdepodobne rovnakými osobami:
„GALKO F. es    VOLESKY    Liptó Miklós 1914“

R. Voleský, ktorého meno sa tu často vyskytuje práve v období Prvej svetovej vojny, bol buď sprievodcom alebo vášnivým milovníkom liptovských jaskýň.
„V poslednom roku „veľkej“ vojny tu bol R. Medvecky 1918“

Väčšina nápisov – okrem tých „najmodernejších“ z 80. a 90. rokov minulého storočia – pochádza z 20. a 30. rokov 20. storočia. Z nich sú pozoruhodné najmä tieto: 
„E. Sp(nečitateľné)“ 
„R. Klein (nečitateľné) Medzev 19 ?/VII 23“ 
„O. Goldschmit“ 

V tom čase ešte existovala židovská obec v Liptove. Zakladatelia židovského spoločenstva sem prišli vo veľkej imigračnej vlne v polovici XVII. storočí z Moravy. Konkrétne Židia z Uherského Brodu vytvorili spoločenstvo v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom a v Liptovskom sv. Mikuláši a v Dolnom Kubíne to boli Židia z Holešova. V roku 1720 sa v Liptovskom sv. Mikuláši usadilo prvých desať rodín . K 30.9.1939 žilo v okrese Liptovský sv. Mikuláš 850 občanov židovského pôvodu. Nacistický a ľudácky holokoust ich zdecimoval – len v prvej fáze deportácií (tj. do roku 1942) a len z mesta bolo deportovaných a v koncentračných táboroch zahynulo asi 800 mikulášskych židov. Koniec Druhej svetovej vojny a protižidovské opatrenia vlády vojnovej Slovenskej republiky ich prežilo len niekoľko. 

S duchovnou a religióznou náplňou je tu nedatovaný – a nadčasový - nápis Bojte sa Boha a chválu jemu vzdejte, ktorým sa k ostatným návštevníkom jaskyne obrátili zjavne príslušníci e. a v. cirkvi.

Prítomnosť príslušníkov československého vojska dokumentuje nápis z polovice dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorý urobili dvaja príslušníci IV. horského práporu Horského pešieho pluku.
„Hrdý Ant.  hor prap 4 – 1 rota    KONEČNÝ Jaroslav   Dne 30.VIII.25“ 

Okolnosti faktu, že sú tu podpísaní dvaja (českí) vojaci, súvisia so vznikom československého štátu a jeho armády. Od 1. apríla 1920 v rámci výstavby a unifikácie brannej moci nového štátu existovali na Slovensku dve horské brigády, z ktorých prvá bola od 30.9.1920 dislokovaná do Ružomberka. Tejto brigáde okrem iných velil v rokoch 1923 – 1925 budúci armádny generál Lev Prchala. V rokoch 1929 – 1932 brigáde velil neskorší divízny generál Vojtěch Boris Luža. Dvaja československí legionári v Rusku, ktorých osudy sa v nasledujúcej vojne dramaticky rozišli... Lev Prchala skončil v sudetonemeckých landsmašaftoch a generál Luža, vojenský veliteľ domácej odbojovej organizácie Rada Tří, zahynul rukami protektorátnych četníkov. A konečne príslušníkom horského pešieho pluku 2 bol v rokoch 1938 – 1939 poručík Adolf Opálka, neskorší veliteľ výsadkovej skupiny Out Distance z Anglicka, ktorý sa podieľal na prípravách a uskutočnení atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora v Čechách a na Morave Reinharda Heydricha. 

Okrem veliteľstva brigády bol v Ružomberku umiestnený horský peší pluk 2 tejto brigády, kým v Liptovskom sv. Mikuláši bolo od 20.6.1920 veliteľstvo IV. práporu tohto pluku spolu s technickou rotou. Jednotlivé roty IV. práporu boli dislokované nasledovne: 1. rota v Liptovskom Hrádku, 2. rota v Okoličnom, 3. rota v Liptovskom Jáne. V novembri 1921 bol celý prápor sústredený do posádky v Liptovskom sv. Mikuláši .

Teda vojaci Antonín Hrdý a Jaroslav Konečný prišli do Malej Stanišovskej jaskyne z Liptovského sv. Mikuláša, a – pokiaľ mali povolenú vychádzku – si onú augustovú nedeľu roku 1925 vyšli „na čierno“; Jánska dolina totiž ležala mimo okruh posádky ... 

Okrem veľkého množstva domácich návštevníkov jaskyne hlavne z okolitých dedín, bližšieho i vzdialenejšieho okolia, jaskyňu hojne navštevovali českí turisti, o čom svedčí rad nápisov: 
„ZDENĚK PRISLINGER   ST. ROPEK 1928    Josef Král“ 
„JAROSLAV ČERMÁK 11/IV.1916   A RUDOLF GAHLIT 1/XI.1919   Z LOMNICE NAD POPELKOU, ČECHY   13.VII.1932“ 

 Osobitou kapitolou sú návštevy, ktoré svoju prítomnosť zvečnili azbukou, alebo jej latizovanou podobou. Väčšina – tých datovaných – návštev sa uskutočnila v lete roku 1924 a je evidentné, že šlo o jednorazové akcie zhruba piatich skupín študentov Ruskej ľudovej univerzity v Prahe a niekoľko jednotlivcov. S veľkou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou môžeme povedať, že žiadny z týchto študentov nežil v liptovskom regióne. Vyplýva to z porovnania so zoznamami, ktoré nechal vypracovať štátny aparát vojnového slovenského štátu. 
„PУCCKIE CТУдeнты   3/VII 24 г“
„Русскiе Студенты въ Изгняни   1924 г 20/?    10 душъ“ 
„emigr. ruske stuD.    1920. 24. VII.    ? [nečitateľné] 10 člov.    Архип. [nečitateľné]“ 
„Zde byli rus. stud.    Bulgakov     Ejnstmont    Pavlenko    1924. 22. VII.“ 
„RUSové Studenty 20/VII. 924   П. Першин   KARPIK   Zinkovskij   Rudnev Rosa   Pavlenko   Šimanskiй   Павловский   Семанко“ 

 Niektorí z vyššie uvedených ruských študentov sa zvečnilo tiež na inom mieste už individuálne, niektorí latinkou, iní pre istotu aj azbukou: 
 „Pavlenko – Павленко   Zinkovskij   Pavlovskij   Archip(ov - nečitateľné)   Kaluga   Rusko

Pri ďalšej skupine individuálnych nápisov nie je zrejmé, či títo boli súčasťou skupín, alebo šlo o individuálnych návštevníkov: 
„Р. Руднев   Ing. C.P.F. MATČEV   Н. Г. Одаренко   Н. Кноррин   Е. А. ЦвiъТКО   В. КРАШЕНИН“ 

O individuálnej návšteve jaskyne rusky hovoriacimi turistami by mohli svedčiť dva dosť nezreteľné nápisy: 
„А. Б. [nečitateľné]сель [nečitateľné] 17.IX.23   Т. В. Нитич 1924 3.7.? “ 

Naskytá sa otázka, kde sa tu naraz objavilo také množstvo rusky hovoriacich ľudí. Z nápisov je bez akejkoľvek pochybnosti jasné, že to boli príslušníci ruskej emigrácie po boľševickej revolúcii roku 1917. V rokoch 1919 – 1922 totiž hromadne evakuovali biele (protiboľševické) armády, porazené v občianskej vojne. S nimi odchádzali početné rodiny z vyšších šľachtických kruhov i stredných spoločenských vrstiev. Okrem toho uprchlo zo sovietskeho Ruska mnoho jednotlivcov. Celkový počet týchto emigrantov sa odhadoval až na 3 milióny. Jednou z krajín, ktorá týmto emigrantom poskytla azyl, bolo Československo. 

Československý štát ruskej emigrantskej kolónii – čítala zhruba 35 000 osôb - poskytoval vo svete neobvyklé možnosti. V roku 1923 bola v Prahe založená Ruská ľudová univerzita, fungoval tu Ruský historický zahraničný archív, Slovanská knižnica (1924), vychádzala ruskojazyčná tlač, existovali rôzne spolky. Na tzv. „Ruskú akciu“ poskytla vláda v roku 1921 desať miliónov korún a v roku 1926 dokonca 300 miliónov. Jedinou podmienkou bolo, aby nešlo o politických emigrantov, aby vojaci zobliekli uniformu a odovzdali zbrane. Štát sa tak bránil príchodu monarchistov či anarchistov, avšak o tom, že drvivá väčšina ruských emigrantov stála politicky napravo, svedčí napríklad naliehavá interpelácia 23 komunistických poslancov „o studentech – emigrantech“ . 

V interpelácii bolo uvedené, že v Československu je 30 000 študentov, z toho 7 000 zahraničných a z nich 85% sú ruskí alebo ukrajinskí emigranti. 

Z nápisov v Malej Stanišovskej jaskyni je úplne jasné, o akých študentov – turistov ide... Taktiež jasne vyplýva, prečo tu boli práve v letných mesiacoch roku 1924 – bolo to v čase vysokoškolských prázdnin. 

Niekoľko nápisov pochádza z obdobia Druhej svetovej vojny. Prečo bližšie neidentifikovateľný návštevník Bíroš umiestnil svoje meno tesne vedľa nápisu ruských študentov sa však môžeme len dohadovať... 

Na začiatku Slovenského národného povstania bola v Jánskej doline budovaná povstalecká obrana, ktorá zahŕňala protitankovú priekopu pred stanišovským mostom, guľometné hniezdo na skale nad Nadinou studničkou a mínový zátaras na ceste Jánskou dolinou. V doline sa sformovali partizánske jednotky v Benčovej a na Brtkovici (oddiel Za slobodu Slovanov). Vo svahoch Släme boli bunkre ďalších partizánov z brigády Stalin. 

V skorých ranných hodinách 22. októbra 1944 nemecké jednotky za podpory delostrelectva zaútočili na povstalecké postavenia jednotky KOSATEC v Malužinskej doline z troch strán. Aj keď hlavný nápor bol z Kráľovej Lehoty na Malužinú, ťažké boje sa odohrávali v Jánskej doline a o Svídovské sedlo. Po niekoľkých neúspechoch fašisti 24.10. zmenili smer hlavného úderu – cez Svídovské sedlo do chrbta povstaleckých síl v Malužinej. 

Útok sa začalo v 10,00 hodín v úseku npor. Jána Hudeca a povstalci obranu posilnili rotou npor. Trhana a dvoma pechotnými kanónmi. Dva útoky Nemcov povstalci odrazili. V boji však zahynulo deväť povstaleckých vojakov včítane por. Daniela a 10 bolo zranených. Na pomoc obrancom prišla tiež jedna rota z 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR pod velením por. Juraja Pivolusku, ktorá protiútokom do boku nemeckej zostavy ich postup zastavila. 

Keď sa Nemcom čelným úderom nedarilo preniknúť do Malužinej cez Svídovské sedlo, rozhodli sa pre obchvatný manéver. O samotnom boji, ktorý sa odohrával v bezprostrednej blízkosti Stanišovských jaskyní, priamy účastník napísal: 

„V druhej polovici októbra v rámci nemeckej ofenzívy proti povstaleckému slobodnému územiu v noci 21.10.1944 do obce prišiel väčší oddiel Nemcov s ťažkou bojovou technikou a pripravoval sa na boj s vojakmi a partizánmi v doline. K bojom došlo 24. októbra – ešte za tmy sa nemecká jednotka presunula pred Bielo a zaujala východisko k útoku v poraste pri potôčiku Bielo. Partizáni ráno vyslali prieskumnú skupinu – jánčanov Jána Lukáča a Františka Ľubeľana, ktorí však nezistili nič podozrivé. Upokojení prešli práve pri horárni pred Bielym na lavičku cez Štiavnicu. Skrytí Nemci na nich začali paľbu a J. Lukáča zabili . Nezasiahnutému F. Ľubeľanovi sa podarilo zvaliť do potoka a podrastom sa vrátiť pred Stanišovú, kde informoval svoje velenie. 

Hlavné sily v dedine si vyžiadali od vedenia obce 30 mužov údajne na úpravu cesty. V skutočnosti však občania boli živým štítom pred postupujúcimi Nemcami. Keď sa dostali až k mínovému zátarasu pred Stanišovú, nemecký veliteľ ukázal na Michala Multáňa a prikázal mu cestu odmínovať. Otec štyroch detí však nebol vojak a preto prosil Nemca, aby ho úlohy zbavil. Dobrovoľne sa prihlásil Peter Muríň, ktorý mal z vojenčiny určité pyrotechnické vedomosti, a spolu s M. Multáňom dokázali míny z cesty odstrániť. Obrancovia doliny, keď videli ako Nemci pred sebou ženú ich susedov, ustúpili hlbšie do doliny a cestu na Predbystrú uvoľnili .

Nemecký útok s cieľom dostať sa do tyla obranného úseku Kosatec cez Svidovské sedlo a Malužinú pokračoval a v bojoch padlo 10 bojovníkov včítane por. Daniela. Ranených bolo 10 vojakov a veliteľ roty por. Kemka. Časť Nemcov pokračovala smerom na Červený jarok, časť sa vrátila do Liptovského sv. Jána. Cestou z horárne pred Bystrou zobrali všetky zásoby a podpálili horáreň, priľahlú poľovnícku chatu a cestou pálili všetky senníky a koliby, chatu na Ľanovisku a horáreň pred Bielym.“ 

Zatiaľ sa nepodarilo zistiť akú – ak vôbec – úlohu zohrali Stanišovské jaskyne počas týchto bojov. Je pozoruhodné, že v jaskyni, ktorú partizáni používali ako dočasné útočisko či skladisko potravín a iného materiálu, nie sú v nápisoch zastúpení tak povstaleckí vojaci, ktorí zvádzali tvrdý boj v bezprostrednej blízkosti jaskyne, ako aj nemeckí vojaci. 

Okrem nápisov spojených väčšinou s menami návštevníkov, sa však v jaskyni vyskytujú tiež „tajuplné znaky“, o význame ktorých sa môžeme len a len dohadovať. Dobre čitateľné a jasné sú dva. 

Prvý zo symbolov by mohol predstavovať štylizovaný znak ukrajinských nacionalistov. 

V rokoch Prvej svetovej vojny cárske represie mimoriadne tvrdo zasiahli Ukrajincov. Napriek tomu, alebo práve preto, v tomto období bol založený Zväz na oslobodenie Ukrajiny. Ten organizoval odboj proti Rusku, ktorý viedli ukrajinské dobrovoľnícke vojenské jednotky. Aj po boľševickej revolúcii v čase občianskej vojny na Ukrajine prebiehali kruté boje medzi „bielymi“ a „červenými“. Po skončení občianskej vojny a odrazení zahraničných intervencií bolo ukrajinské územie rozdelené medzi Rusko, Poľsko, Československo (pripadla mu tzv. Podkarpatská Rus) a Rumunsko (Bukovina). Vtedy začala z Ukrajiny veľká vlna emigrácie, ktorá smerovala aj do Československa, ako sme ukázali vyššie. 

V roku 1927 sa vo Viedni uskutočnila konferencia Ukrajincov, ktorí emigrovali z vlasti. Jej výsledkom bolo – okrem iného - uznesenie vytvoriť organizáciu, ktorá bude hájiť záujmy všetkých Ukrajincov. Cieľom bolo vytvorenie samostatnej Ukrajiny. Na čelo Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), bol postavený bývalý plukovník cárskej armády Eugen Konovalec. Znakom OUN bol práve štylizovaný Neptunov trojzubec.

Avšak, pokiaľ by šlo nacistami používané runy, potom by Y označovalo „život" alebo dokonca odboj. Túto runovú značku používala aj nemecká armádna sanitárna služba... 

Druhý symbol je nejasný – pre jaskyniara by mohol znamenať zúženie chodby pred ďalšou sálou, pre topografa „most“... 

Pokiaľ by to malo byť (neumelé) zobrazenie nemeckej runy X, bol by to ekvivalent písmena „Q“. Do istej miery môže pripomínať tiež symboliku Werhwolfu – ale to je už povojnová história a od Malej Stanišovskej jaskyne sme sa už priveľmi vzdialili. 

Okrem uvedených „zaujímavých“ nápisov sa v Malej Stanišovskej jaskyni nachádza veľký počet individuálnych i skupinových nápisov náhodných i cieľavedomých turistov, amatérskych i profesionálnych jaskyniarov. 

––––––––

1/ Podrobnejšie pozri ULIČNÝ, F. a KOL.: Liptovský Mikuláš, Credo, Bratislava 2006, str.44

2/ VANĚK, O.: Vojsko v Liptove. VVTŠ, Liptovský Mikuláš 1993, str. 15-16

3/ Štátny archív Bytča, pobočka Liptovský Mikuláš, fond ............ 

4/ Do pojmu „ruská emigrácia“ sa všeobecne zahrňovali všetky národy a národnosti cárskeho Ruska. Pozn. aut. 

5/ zasadnutie Poslaneckej snemovne N. S. R. Č. v 1. volebnom období, 18.12.1923

6/ BRZIAK, J.: Liptovský Ján v čase Druhej svetovej vojny, str. 4. Spomienka vo vlastníctve autora

7/ Pomníček kpt. Jánovi Lukáčovi stojí na ľavej strane cesty do doliny asi 500 m od zastávky autobusu

8/ Avšak nálezy veľkého množstva vystrieľanej munície v priestore Nadinej studničky nepotvrdzuje toto tvrdenie pamätníka... 

doc. PhDr. Oldřich Vaněk, CSc. 

vysokoškolský pedagóg a vojenský historik

• Prev
• Next